Trate Košicko-bohumínskej železnice dodnes tvoria jednu z hlavných tepien slovenskej železničnej siete. História železnice sa začala písať už v polovici 19. storočia, kedy jedinými traťami na mape Uhorska boli parná železnica (Viedeň  – Pešť – Debrecín) a konská železnica (Bratislava – Trnava), a teda celá oblasť horného Uhorska bola prakticky železnicou nedotknutá. Vážnosť situácie si uvedomovali nielen uhorskí podnikatelia a intelektuáli, ale pod ich tlakom aj podstatná časť politikov. Uhorský snem už v roku 1839 prerokovával Zákon č. XXV/1836, ktorý možno považovať za základ uhorskej dopravnej politiky. Z neho neskôr vyšiel aj Zákon č. XXX/1848, ktorý priamo ukladal výstavbu trinástich železničných tratí. Ale ani ten nijako mimoriadne neurýchlil výstavbu potrebných železničných spojení. V období polovice 19. storočia sa výstavbou trate spojujúcej Sliezsko cez Jablunkov, Žilinu, Liptovský Mikuláš, Poprad a Spišskú Novú Ves s Košicami začala zaoberať správa železiarní v Třinci patriacich veľkokniežaťu Albrechtovi, členovi cisárskej rodiny. Prvý reálny návrh, ktorý sa začal uskutočňovať, pochádza z roku 1864 a riešil práve záujmy sliezskych železiarov. Vybudovaním železnice sa mala zrýchliť  a zefektívniť doprava železnej rudy zo spišských a gemerských ložísk do třineckých železiarní, ako aj doprava uhlia zo sliezskych baní na sever a východ Uhorska. Podporným argumentom bola aj doprava dreva, dobytka a potravinárskych produktov a v neposlednom rade aj zlepšenie spojenia do slovenských kúpeľov a Vysokých Tatier. Prvé práce sa napokon začali 15. októbra 1867, ale pre finančné problémy sa výstavba prerušovala a odkladala, až pokiaľ financovanie stavby neprevzala Anglicko-rakúska banka. Potom sa výstavba trate naplno rozbehla. Ako prvý bol dokončený úsek Košice – Kysak – Prešov, na ktorom sa prevádzka rozbehla 1. septembra 1870. Ďalšie úseky nasledovali v roku 1871, až sa napokon spustila prevádzka aj na poslednom úseku Spišská Nová Ves – Kysak 12. marca 1872. Pravidelná prevádzka na celej trati z Bohumína do Košíc začala 18. marca 1872 jedným párom zmiešaných vlakov. Motívom poštovej známky je parný rušeň triedy Ip s kotlom ukončeným kužeľovitými dymničnými dverami. Košicko-bohumínska železnica si v rokoch 1908 - 1912 nechala vyrobiť pre zabezpečenie dopravy ťažkých rýchlikov 18 takýchto rušňov, pričom inšpiráciou boli rušne radu 110 rakúskej Cisársko-kráľovskej štátnej dráhy (k.k.St.B).                                                                                                                                                                                                

Ing. Michal Tunega