Dňa 1. júla 1618 v Dóme sv. Martina v Bratislave korunovali za uhorského kráľa Ferdinanda II. z tzv. vnútrorakúsko-štajerskej vetvy Habsburgovcov. Na trón nastúpil už o necelý rok po smrti svojho bratranca, bezdetného Mateja II., v marci 1619. Ferdinand mal v tom čase už 41 rokov, bol ženatý so svojou sesternicou, bavorskou princeznou Máriou Annou, a bol otcom siedmich detí. Druhé manželstvo s mantovskou princeznou Eleonórou Gonzagovou (korunovaná roku 1622) zostalo bezdetné.
O Ferdinandovu výchovu sa starala prísne katolícka matka a jezuiti. Pod ich vplyvom sa z mladého muža stal hlboko zbožný, morálne pevný a presvedčený katolík, čo v plnej miere charakterizovalo aj jeho vládu. Aj keď on sám neznášal vojnu a bojiská, celé obdobie jeho panovania poznamenal vojenský konflikt, ktorý zachvátil prakticky celý kontinent a do dejín vošiel ako tridsaťročná vojna.
Ferdinand sa ako nekompromisný bojovník proti protestantizmu výraznou mierou pričinil o vystupňovanie náboženských a politických konfliktov v Čechách. Pri svojej korunovácii za českého kráľa v júni 1617 sľúbil dodržiavať privilégiá českých stavov, ale svoj sľub nedodržal. Nezhody medzi stavmi a kráľom v máji 1618 vyústili do defenestrácie cisárskych miestodržiteľov z okien paláca na pražských Hradčanoch. Tento akt sa stal symbolickým začiatkom vojny. České stavy detronizovali Ferdinanda, za kráľa si zvolili Fridricha Falckého, na stranu ktorého sa postavili aj uhorské stavy na čele s Gabrielom Betlenom. Postupne sa do konfliktu zapájali ďalší panovníci európskych krajín. Ferdinand II. zanechal svojmu synovi a nástupcovi krajinu v hlbokej kríze, hospodársky vyčerpanú v dôsledku vojen, ktoré trvali ešte ďalšie desaťročie.

PhDr. Tünde Lengyelová, CSc.