Pražská letecká továreň Aero vstúpila do automobilovej branže paradoxne v období, keď ju mnohé iné – i renomované – automobilky pod vplyvom začínajúcej sa hospodárskej krízy nedobrovoľne opúšťali. Hľadajúc alternatívny výrobný program na prekonanie stagnácie, rozhodlo sa riaditeľstvo firmy vsadiť na výrobu malého ľudového automobilu ENKA konštruktéra Břetislava Novotného, ktorý sa už pod značkou Aero 500 predstavil verejnosti na Pražskom autosalóne 1929.
Malé, jednoduché, roztomilé a vďaka dvojtaktnému motoru nadmieru dynamické vozidielko, si rýchlo získalo nielen priazeň verejnosti, ale aj početných pretekárov a cestovateľov (B. Turek, F. A. Elstner, B. Holas, R. Navara), ktorí s ním absolvovali mnohé preteky a úspešné výpravy aj do tých najodľahlejších končín zemegule. Aj keď dva + jeden-miestny automobil časom dospel na 4-sedadlový, z jednovalca sa stal dvojvalec a objem motora vzrástol na 662, 750 a napokon 1 000 cm3, v polovici 30. rokov už nestačil držať krok s požiadavkami čoraz náročnejších zákazníkov.
Práve v tom čase vzniká športovo ladený typ Aero 30 s dynamicky riešenou karosériou s charakteristickou dlhou kapotou motora (odtiaľ prezývka Český Jaguár), poháňaný litrovým dvojvalcovým dvojtaktom s výkonom 30 k, prenášaným na predné kolesá. V roku 1936 sa objavuje výkonnejší typ Aero 50, vybavený dvojlitrovým motorom s výkonom 50 k  a v ľúbivej štvorsedadlovej karosérii. Oba modely boli vďačným objektom špecializovanej karosárskej firmy Sodomka, ktorá na ich báze vytvorila niekoľko mimoriadne vydarených luxusných karosárskych variácií.
Aerovky boli pre svoju jednoduchosť, odolnosť i priaznivú cenu obľúbené aj na Slovensku  a pravidelne  sa objavovali  a víťazili na športových podujatiach ako napr. 1 000 míľ Československých medzi Prahou a Bratislavou v r. 1933 a 1934. Aero 30 a 50 získali vavríny vo svojich kategóriách aj na 500 km Slovenských v r. 1937 a 1938. Pokusy o povojnovú obnovu automobilovej tradície v továrni Aero stroskotali v r. 1947; labuťou piesňou bola vnútená výroba malých nákladných vozidiel Škoda 150. Po jej skončení sa národný podnik venoval iba leteckej výrobe, od r. 1953 prenesenej z Vysočan do Vodochodov.
V súčasnosti patria Aerovky k obľúbeným zberateľským objektom slovenských veteránistov, ktorí zachovávajú tieto automobily ako súčasť nášho kultúrno-technického a historického dedičstva aj pre budúcnosť.
                                                                        Ing. Miroslav Bachratý