Ruiny hradu v Topoľčanoch nepatria medzi najznámejšie pamiatky stredovekej architektúry. Zrejme aj preto, že okrem stavebných hmôt sa nezachovali takmer žiadne slohovo špecifické články. Napriek tomu sú mimoriadne dôležitým príkladom obranného staviteľstva prakticky od konca 13. až do 17. storočia. Dominanta na skale nad obcou Podhradie pozostáva z vysokej obytnej veže obohnanej polkruhovou hradbou so zachovanou ochodzou; po jej obvode o niečo neskôr postavili parkanový múr so štrbinovými strieľňami. Najstaršie stavby hradu, veža a prvý prstenec opevnenia, pochádzajú z prelomu 13. a 14. storočia a v najnovšej literatúre (M. Bóna) sú spájané s rodom Matúša Čáka. Ďalšie budovy areálu už sú mladšie. Obytný palác v severovýchodnej časti nádvoria, zachovaný viac-menej len v základoch, pochádza z 15. storočia a jednou stenou na východnej strane bol orientovaný nad jediný vtedajší vstup do hradného areálu. Na obranu sa využívali prirodzené možnosti terénu, vjazd na nádvorie bol zabezpečený mostom ponad priekopu.
Širší obranný systém tzv. „predhradia“ s opevnenými bránami pochádza až zo 16. storočia. Svojím výrazom je pomerne konzervatívny a hviezdicovým pôdorysom zodpovedá ešte stredovekým zvyklostiam. Plochu staršieho hradného areálu niekoľkonásobne rozšírili v súvislosti s tureckým nebezpečenstvom. Posledné zásadnejšie úpravy na začiatku 17. storočia nechal spraviť habsburský stúpenec Žigmund Forgách, pričom tak posilnil obrannú funkciu hradu novými strážnicami v predhradí, k obytným častiam hradu pribudol hospodársky trakt, menšie úpravy zaznamenal tiež starší palác. Posledný majiteľ, podnikateľ a barón August Stummer ešte v neskorom 19. storočí spravil niekoľko menších zásahov, napríklad typická strecha veže je výsledkom jeho romantickej predstavy o stredoveku.

    Dušan Buran, PhD.