Starobylé mesto Levoča vzniklo okolo r. 1245 nemeckou kolonizáciou po tatárskom vpáde na základoch starších slovanských osád. Nachádza sa v hornádskej kolline na ľavom brehu Levočského potoka v samom srdci Spiša. Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1249. Uhorský kráľ Štefan V. spomína Levoču v udeľovaných privilégiách už ako sídlo Provincie spišských Sasov. Výhodná poloha mesta na križovatke obchodných ciest a viaceré privilégiá a výsady udelené Levoči prispeli k rýchlemu hospodárskemu rastu mesta. K najvýznamnejším patrilo právo skladu udelené Levoči Karolom Róbertom roku 1321. V 16. storočí sa Levoča zaradila medzi významné obchodné centrá Európy. Proti turecké boje a stavovské povstania zabrzdili sľubný rozvoj mesta. Obnova Levoče po katastrofálnom požiari r. 1550 dala pôvodne gotickému mestu renesančný charakter. Okrem obchodu bola Levoča aj centrom remeselnej a umeleckej výroby. V 18. storočí tu sídlilo až 40 remeselných cechov. Od 19. storočia hospodársky význam mesta upadá. Levoča sa stáva administratívnym centrom Spišskej župy a sídlom viacerých stredných škôl. Od r. 1950 je Levoča mestskou pamiatkovou rezerváciou. Množstvo historických pamiatok, umeleckých diel i okolitá príroda láka návštevníkov a predurčuje Levoču k rozvoju cestovného ruchu.