Prvé tóny mughamu, jedného z hlavných žánrov azerbajdžanskej ľudovej hudby, zazneli už v dávnych časoch. Korene tohto performatívneho umenia siahajú až k tradícii recitácie Koránu či dokonca do dôb starších – k hymnám sásánovskej Avesty.

     Význam slova „mugham“ možno interpretovať ako „Bohom zoslaná hudba“. Pre Azerbajdžancov je nielen krásnou lyrickou melódiou, ale aj stavom mysle, spôsobom splynutia so svetom a druhom vesmírnej filozofie. Mugham zvyčajne hrajú traja hudobníci – hráč na strunový nástroj „tar“, hráč na „kamanču“, ktorá je basovým sláčikovým nástrojom zobrazeným na poštovej známke a spevák „khanande“, ktorý vedie ústrednú tému a dopĺňa ju improvizáciami a emocionálnymi odtieňmi.

     Mugham sa ako žáner v Azerbajdžane formoval v období „moslimskej renesancie“, teda v 12. – 13. storočí, keď tvorili mnohí významní básnici. Ich ghazaly (krátke lyrické básne), podobne ako poézia neskorších autorov, tvorili základ mughamu. V tomto dávnom období sa formovali rôzne školy spevákov mughamu, a to v Baku, Šamachu, Gandži, Nachčivane a, samozrejme, v Karabachu. Bola to Šuša, „Konzervatórium východu“, ktorá dala svetu najvýznamnejších spevákov. Ich charakteristickým znakom bol slávny mugham „Karabach šikestesi“.

     Zakladateľ azerbajdžanskej skladateľskej školy Uzeyir Hajibayli napísal v roku 1908 mughamovú operu „Leyli a Majnun“. Azerbajdžanské štátne konzervatórium, v ktorom bola výučba mughamu zaradená do učebných osnov, bolo založené v roku 1921 v Baku.

UNESCO vyhlásilo azerbajdžanský mugham za „Majstrovské dielo ústneho a nehmotného dedičstva ľudstva“ v roku 2003. V roku 2008 bol zaradený do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO.