Alexander Dubček sa narodil 27. 11. 1921 v Uhrovci. Detstvo a mladosť prežil s rodičmi v ZSSR, kde odišli za prácou a pred 2. svetovou vojnou sa vrátili späť domov. Zapojil sa do antifašistického odboja, bojoval spolu s bratom Júliusom v Slovenskom národnom povstaní. Od roku 1949 sa profesionálne venoval verejnej a politickej práci. 

     Politika sa však odkláňala od jeho pôvodnej vízie, citlivo vnímal porušovanie zákonnosti, prebiehajúce politické súdne procesy a hľadal východiská. V Československu dozrievala spoločenská kríza. Po nástupe do najvyššej straníckej funkcie sa stal Alexander Dubček obľúbeným a dôveryhodným politikom. Začali sa demokratické reformy v ekonomike i v spoločenskom živote, sovietski politici a maršali však žiadali ich zastavenie. 

     Po invázií vojsk piatich štátov Varšavskej zmluvy (21. 8. 1968) začala okupácia krajiny s cieľom zvrátiť prebiehajúce demokratické reformy. Dubčeka postupne zbavili všetkých funkcií, vylúčili zo strany a nastalo 20-ročné obdobie diskriminácie a obmedzovania ľudských práv.

     Po páde totality v novembri 1989 sa opätovne vrátil do aktívnej politiky, bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia v Prahe, prispieval k utváraniu novej pluralitnej spoločnosti, navštevoval mnohé štáty Európy a sveta, obnovil pretrhnuté kontakty a spoluprácu. Všade ho prijímali s úctou ako posla dobrej vôle a nádeje.

Počas služobnej cesty do Prahy dňa 1. 9. 1992 došlo k tragickej autohavárii, na následky ktorej Alexander Dubček dňa 7. 11. 1992 zomrel.

Moderné dejiny Slovenska v druhej polovici 20. storočia sú výrazne spojené s menom Alexandra Dubčeka. 

     Alexander Dubček chápal a vykonával politiku ako službu občanom, svojou ľudskosťou a morálnym profilom si získal ich sympatie. Myšlienky a odkaz Alexandra Dubčeka je aktuálny aj dnes a nabáda nás k humanizmu, k priateľstvu medzi ľuďmi a národmi, slušnosti v politike, do ktorej vnášal základné civilizačné hodnoty a ľudské cnosti. 

 prof. PhDr. Ivan Laluha, CSc.