Demänovská ľadová jaskyňa, známa aj pod názvami Čierna alebo Dračia jaskyňa, je súčasťou Demänovského jaskynného systému, ktorý v roku 2019 dosiahol dĺžku 42 kilometrov. Predstavuje severnú časť tohto najdlhšieho jaskynného komplexu Slovenska, ktorý je v podstatnej miere situovaný v ľavej, čiže východnej strane turisticky známej Demänovskej doliny v Nízkych Tatrách. Jej podzemné priestory predstavujú trojrozmerný labyrint chodieb vytvorených najmä ponornými podzemnými tokmi. Má známych 5 vchodov, z ktorých 2 sú zasypané a jeden je uzavretý oceľovým uzáverom. Ľadová výplň sa v jej podzemných priestoroch medzi dvoma vchodmi v dĺžke niekoľkých desiatok metrov  vytvorila vďaka tvaru a priebehu priestorov a priaznivým klimatickým podmienkam. Jaskyňa je známa odnepamäti. Kosti jaskynných medveďov, ktoré sa tu nachádzali, považoval v roku 1672 prešovský lekár Johan Paterson Hain za pozostatky po drakoch. V roku 1719 jej podzemné priestory spolu so znázornením povrchu nakreslil Georg Buchholtz ml., učiteľ z neďalekej Paludze. Táto mapa vyšla v roku 1723 v Norimbergu v knihe Mateja Bela Hungariae antiquae et novae prodromus s popisom zaujímavých častí jaskyne. V roku 1826 jaskyňu opísal šľachtic Alojz Medňanský vo svojom diele Malebná cesta dolu Váhom. Už na začiatku 19. storočia boli v jaskyni vybudované schody, ktoré uľahčovali jej návštevu. V roku 1885 bola pod jaskyňou postavená útulňa a demänovský komposesorát upravil chodník k jej vchodu. Návštevníkov do podzemia sprevádzal sprievodca z blízkej horárne. Z tohto obdobia sa na stenách jaskyne nachádza množstvo podpisov. V roku 1926 V. Benický s A. Králom objavili nové časti jaskyne s kvapľovou výzdobou. V roku 1949 ju predstavitelia Slovenskej speleologickej spoločnosti začali sprístupňovať s využitím elektrického osvetlenia a v roku 1952 bola odovzdaná do užívania. Dňa 26. januára 1952 po vyčerpaní polosifónu a vykopaní sedimentov objavil P. Revaj, S. Šrol a P. Droppa v chodbe smerujúcej na juh rozsiahle priestory v dĺžke niekoľkých kilometrov, ktoré dostali názov Jaskyňa mieru. Tieto priestory zdokumentoval A. Droppa a vyhotovil prvú komplexnú mapu jaskýň Demänovskej doliny. Od začiatku 50. rokov sa tu vykonáva systematické meranie teploty s cieľom objasniť dynamiku tvorby a úbytku ľadovej výzdoby. V roku 1987 sa Jaskyňa mieru speleologicky prepojila so sprístupnenou Jaskyňou slobody a vznikol Demänovský jaskynný systém. Pod vplyvom klimatických zmien ubúda v posledných rokoch v Demänovskej ľadovej jaskyni ľadová výplň. Jaskyňa je pre verejnosť otvorená od 15. mája do konca septembra a prevádzkuje ju Správa slovenských jaskýň, Štátna ochrana prírody. Prehliadková trasa má dĺžku 650 metrov pri prevýšení 48 metrov. Prieskum jaskyne vykonávajú členovia Slovenskej speleologickej spoločnosti, pracovníci Správy slovenských jaskýň a Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva.

Peter Holúbek