Karol L. Zachar patrí k najvýznamnejším a najvšestrannejším slovenským divadelným umelcom. Počas svojho života sa venoval nielen herectvu a réžii, ale i scénickému a kostýmovému výtvarníctvu a pedagogickej činnosti. Spočiatku študoval na Českom vysokom učení technickom v Prahe, neskôr prešiel na Filozofickú fakultu UK v Bratislave, ale nakoniec rozhodla jeho láska k divadlu a v roku 1942 absolvoval štúdium herectva na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Už počas tohto štúdia pravidelne hrával v Slovenskom národnom divadle, kde stvárňoval najrozličnejšie charaktery najmä komediálneho ladenia. Jeho chrapľavý hlas a vyzretejšie pôsobiaci výzor ho predurčili predovšetkým na generačne staršie postavy z diel slovenskej a svetovej klasiky. Od roku 1942 sa zároveň začal venovať aj divadelnej réžii, najskôr vypomáhal Jánovi Jamnickému pri inscenáciách Sen noci svätojánskej (1942) a Zdravý nemocný (1943). K funkcii režiséra sa dostával pravidelnejšie až po vojne a do roku 1965, keď získal dekrét režiséra, naštudoval 13 inscenácií. V tvorbe následne pokračoval až do začiatku 80. rokov a mnohé jeho inscenácie patria do zlatého fondu slovenského divadelníctva druhej polovice 20. storočia. Zachar bol tvorcom čistých žánrov, ktorý v dobe socialistického realizmu ohlasoval renesanciu rýdzej divadelnosti. Divadlo chápal ako apolitickú oázu harmónie, sviatočnej atmosféry, a ako manifest radosti zo života v uponáhľanom svete. Z jeho inscenácií vždy znel humanizmus, hrejivý úsmev a pochopenie pre ľudské slabosti. Či v žánri komédie alebo tragédie. Medzi jeho najvýznamnejšie réžie, z ktorých mnohé sa vďaka diváckemu úspechu dočkali aj obnovených premiér, patria Škola žien (1948), Statky-zmätky (1950), Veselé panie z Windsoru (1954), Inkognito (1959), Vejár (1961), Bačova žena (1963), Najdúch (1966) či Cyrano z Bergeracu (1967).

Mgr. art. Karol Mišovic, PhD.