Sobášny palác v Bytči je všeobecne prijímaný za jednu z najvýznamnejších stavieb obdobia neskorej renesancie v Uhorsku. Pozornosť vzbudzuje jednak špecifickou funkciou budovy a jednak kľúčovým postavením v politickom a vzdelanostnom živote jej objednávateľa.
V písomných prameňoch je voľne stojaca stavba v zámockom areáli označovaná ako palota. Bežne sa týmto pojmom nepostihuje konkrétny typ stavby, skôr sa pod ním rozumie honosný, veľkoryso koncipovaný priestor. Impozantná veľká sála na poschodí dvojpodlažnej stavby na obdĺžnikovom pôdoryse je v meradle domácich profánnych stavieb výnimočná.
Okolnosti výstavby ako aj samotný účel sú zaznamenané v autentickom nápise umiestnenom nad hlavným vstupom: „Pre svadobnú slávnosť svojich dcér, ak ich Pán Boh bude chcieť tak dlho živiť, dal tento palác z otcovskej lásky postaviť roku Pána 1601 urodzený a veľkomožný pán Juraj Turzo, pohárnik a radca jeho svätého cisárskeho veličenstva.“
Juraj Turzo bol dvakrát ženatý.  Z prvého manželstva uzatvoreného s Žofiou Forgáčovou  mal dve dcéry. Z láskyplného manželstva s Alžbetou Coborovou vzišlo deväť detí, z ktorých sa dospelosti dožilo päť dcér a jeden syn. Vďaka rodičovskej starostlivosti uzatvárali manželské zväzky v bytčianskom Sobášnom paláci. Zuzana Turzová sa vydala za Štefana Perínskeho (1603) a Judita za Andreja Jakušiča (1607). Veľkolepú svadbu vystrojili švagrovi Juraja Turza Michalovi Coborovi, ktorý si vzal ovdovelú Zuzanu (1610). Najoslnivejšiu svadbu trvajúcu týždeň s účasťou viac ako 2600 hostí mali najmilšia dcéra Barbora s Krištofom Erdödim (1612). V Sobášnom paláci uzatvorili manželstvo tiež Helena s Gašparom Ilešházim (1614), Mária s Michalom Vizkeletim (1618), Imrich s Kristínou Ňáriovou, Katarína so Štefanom Tökölim (1620) a Anna s Jánom Suňogom (1621).
Zmyslom zdanlivého vyčlenenia spoločenskej miestnosti Sobášneho paláca z priestorov Bytčianskeho zámku bolo vniesť nový význam samotnému priestoru. Hoci ho objednávateľ proklamoval miestom pre zábavu, v skutočnosti sa stávalo scénou spoločenského a politického života.
Juraj Turzo sa mohol nechať inšpirovať pražským Belvedérom, arkádovými vilami vo Viedni či v Innsbrucku. Mohol mať pred očami tiež vo svojej dobe preslávené miesto stretaní aristokracie Logettu v Benátkach. V roku 1597 podstúpil cestu do Benátok a svoje zážitky pri pohľade na more, z ohromného bohatstva mesta i z  jeho pamätihodností si zaznamenal do denníka. Dojmy, ktoré si priniesol, mali nepochybne vplyv na jeho reprezentačné nároky, medzi inými i na potrebu výstavby a aj na samotnú podobu Sobášneho paláca.
                                                                                                                                                                    Mgr. Zuzana Ludiková