Jonáš Záborský predstavoval v slovenskom verejnom živote v polovici 19. st. zvláštny fenomén ideovej, politickej i tvorivej osobitosti. Narodil sa v drobnej šľachtickej rodine v Záborí pri Martine 3. februára 1812. Študoval na viacerých gymnáziách, krátko navštevoval právnickú akadémiu až sa nakoniec rozhodol študovať teológiu, ktorú ukončil r. 1834. Stal sa evanjelickým kňazom, avšak pod tlakom existenčných problémov konvertoval r. 1842 na katolicizmus a ďalej pôsobil ako katolícky kňaz najskôr pre Nemcov Košiciach a neskôr v Župčanoch pri Prešove. Tam aj zomrel 23. januára 1876 počas epidémie cholery.
    Ideovo patril k tzv. starokonzervatívcom, ktorí zásadne odmietali Štúrovu kodifikáciu spisovnej slovenčiny i jeho národnopolitický program. Po potlačení revolúcie 1848 – 1849 prijal ponuku byť redaktorom vládnych Slovenských novín (1850 – 1853), ktoré však nevychádzali v spisovnej slovenčine, ale v silne slovakizovanej češtine, tzv. českoslovenčine. Pre nezhody s cenzúrou však noviny opustil a vrátil sa ku kňazskému povolaniu. Ako konvertita s výrazne odlišnými názormi na slovenskú otázku si nezískal dôveru medzi predstaviteľmi rôznych prúdov slovenskej politiky svojho obdobia.
    Najväčším vkladom J. Záborského do slovenskej kultúry je jeho literárne dielo a niektoré zaujímavé príspevky z histórie. Do literatúry vstúpil krátko po ukončení teologických štúdií klasicistickými bájkami a zbierkami poézie. Jeho dielo vykazovalo prvky klasicizmu, romantizmu i začínajúceho realizmu, avšak v silne extrémnych polohách. Najvýznamnejšou jeho súčasťou je parodizujúca, groteskná próza, v ktorej riešil problém kontrastu abstraktných noriem a reality života. Často pritom parodoval a karikoval skutočnosť, takže malo niekedy až pamfletický charakter. Napísal celý rad ťažko inscenovateľných divadelných hier, ktoré sa zaoberali najmä ranou históriou Slovákov, Srbov i históriou Ruska po smrti Ivana Hrozného (Lžidimitriády). K jeho najvýznamnejším historickým prácam patria rozsiahle Dejiny Uhorského kráľovstva od začiatku do čias Žigmundových.

                                                                                                                 PhDr. Anton Hrnko, CSc.