Na vápencovom brale nad riekou Poprad sa týči majestátny Ľubovniansky hrad. Patrí k najzachovalejším a najnavštevovanejším hradom Slovenska. Kráľ Ondrej III. ho dal postaviť na konci 13. storočia neďaleko Starej Ľubovne. Prvá písomná zmienka o hrade je z  roku 1311. Postupne sa stal významným administratívnym, vojenským a hospodárskym centrom.
V roku 1412 na Ľubovnianskom hrade podpísali mierovú zmluvu uhorský kráľ Žigmund Luxemburský a poľský kráľ Vladislav II. Jagello (Jogaila). Ešte v tom istom roku 8. novembra 1412 vystavil Žigmund Luxemburský listinu, na základe ktorej dal poľskému kráľovi do zálohu 16 spišských miest a hrady Ľubovňa a Podolínec. Ľubovniansky hrad sa stal administratívnym a správnym centrom zálohovaného územia a sídlom poľských starostov.
Jadro hradu tvorila okrúhla veža, gotický palác a kuchyňa. Počas renesančnej prestavby hradu v druhej štvrtine 16. storočia sa piliermi obrany stali rondel a ušnicový bastión. Po požiari v roku 1553 bol vybudovaný renesančný palác. Počas starostovania Stanislava Lubomírskeho, pred rokom 1627, došlo k prvej etape barokovej prestavby, ktorej výsledkom bol vysoký bastión so vstupom na prvé nádvorie hradu (zobrazený na FDC), prvé nádvorie a východný bastión. V neskoršom období pribudol barokový palác a baroková kaplnka. Pečiatka na FDC zobrazuje pôdorys hradu. V rokoch 1656 – 1661 boli na hrade uschované poľské korunovačné klenoty. Hrad navštívilo viacero uhorských a poľských kráľov.
Do uhorskej správy sa hrad vrátil 9. novembra 1772. V 19. storočí patril rodine Raiszovcov a v rokoch 1882 – 1945 rodine Zamoyských. Postupná obnova hradu sa začala v 60. rokoch 20. storočia a dnes je Ľubovniansky hrad takmer v pôvodnej historickej podobe.    
           
PaedDr. Andrej Janovský