Hudobný skladateľ Ján Cikker (29. 7. 1911 Banská Bystrica – 21. 12. 1989 Bratislava) študoval v rokoch 1930 – 1936 skladbu, dirigovanie a hru na organe na konzervatóriu v Prahe, v rovnakom čase aj hudobnú vedu na Karlovej univerzite a neskôr (1936 – 1937) na Hudobnej akadémii vo Viedni.
Vďaka serióznej príprave sa už v raných Cikkerových kompozíciách prejavila skutočnosť, že skladateľ nielen zvládol kompozičné niveau vtedajšieho pražského prostredia, ale prejavujú sa v nich už aj niektoré z typických znakov majstrov zrelého kompozičného rukopisu – široké melodické gesto, klenuté expresívne plochy, idylickosť, tanečná rytmika, emocionálna sila, v menšej miere slovanská rapsodičnosť. V rokoch 1938 až 1951 Cikker pôsobil v Bratislave ako učiteľ hudobnej teórie a zároveň v rokoch 1945 – 1948 ako dramaturg Opery SND. Od roku 1951 vyučoval skladbu na krátko predtým založenej (1949) Vysokej škole múzických umení. K jeho absolventom patrí viacero významných slovenských skladateľov, napríklad I. Zeljenka, M. Bázlik a ďalší.
Viaceré Cikkerove orchestrálne, komorné, vokálne a zborové skladby sa stali súčasťou repertoáru domácich orchestrov, ako napríklad Concertino pre klavír a orchester (1942), Slovenská suita pre veľký orchester (1943), Symfonietta pre orchester (1948), Dramatická fantázia pre orchester (1957), Sonatína pre klavír (1933), I. a II. sláčikové kvarteto (1935), O mamičke (1940), Tatranské potoky (1954), Čo si deti rozprávali (1957).
Skladateľ sa niekoľkokrát konfrontoval aj s úpravami slovenskej ľudovej hudby: Dupák (1954), Verbunk (1951), Lúčne spevy a tance pre ženský zbor a orchester (1950). Spoločensky a politicky pozoruhodná je Cikkerova Zvučka pre Slobodný slovenský vysielač v Banskej Bystrici z roku 1944. Tvorba Jána Cikkera obohatila rozhodujúcim spôsobom aj oblasť opery. Silnú orientáciu k všeľudskému posolstvu operného diela prejavil už voľbou námetov. Najčastejšie siahol po predlohách najvýznamnejších autorov svetovej literatúry (W. Shakespeare, Ch. Dickens, L. N. Tolstoj, R. Rolland, K. Čapek, H. von Kleist atď.).
Medzi najvýznamnejšie autorove opusy patria opery Juro Jánošík (SND 1954), Beg Bajazid (SND 1957), Vzkriesenie (ND Praha 1962), Mr. Scrooge (Staatstheater Kassel 1963), Hra o láske a smrti (Nationaltheater Mníchov 1969) a Coriolanus (ND Praha 1974). Počas svojho života získal Ján Cikker viacero ocenení, medzi mnohými napríklad Slovenskú národnú cenu (1945), zaslúžilý umelec (1961), národný umelec (1966), Herderovu cenu (Viedeň 1966), Madáchovu cenu (Budapešť 1966), Cenu UNESCO za hudbu (1977).
Ján Cikker patrí k najvýznamnejším slovenským hudobným skladateľom 20. storočia a k formujúcim autorom slovenskej hudobnej moderny.        
PhDr. Tomáš Surý, ArtD.