Bojové umenie predstavuje rozsiahly komplex používaných techník, ktoré v závislosti od štýlu, školy, tradície a iných určujúcich prvkov vytvárajú jeho charakter. Džudo, iaido, kendo, aikido a iné, všetky majú v súčasnosti prinajmenej dve podoby. To platí aj pre karate, ktoré je výtvarným motívom pre známku, ale aj pre celú emisiu bojové umenie. Súčasné karate, ktoré má dnes zväčša len športový charakter, sa vyvinulo z tradičnej formy okinawského tode. Treba mať však na pamäti, že i tento tradičný spôsob boja má svojich historických predchodcov. Či už to bol grécky „pankratión“, indický „vajramušti alebo čínsky „čuan fa“, všetky majú niečo spoločné i s okinawským tode. Historické a politické okolnosti, obsadenie súostrovia Rjúkju v roku 1609 a následný zákaz nosenia a vlastnenia zbraní viedli v roku 1629 k spojeniu čuan fa a tode do jedného bojového systému „te“ – ruky. „Te“ sa vtedy cvičilo v úplnej tajnosti a jeho funkciou bolo jediným úderom zlikvidovať nepriateľa. O tristo rokov neskôr, keď sa Okinawa stala prefektúrou Japonska a karate bolo sprístupnené verejnosti, postupne vzniká i jeho športová forma. Spojením troch kultúrnych prvkov čínskeho kara, okinawského te a japonského džucu vzniká nový názov karatedžucu – umenie čínskej ruky. Žiaci okinawských majstrov Azatoa a Higaonnyho si zaviedli neskôr vlastné školy. G. Funakoši vyvinul štýl Šotokan. Mabuni a spôsob Šito a Ghogjun Hijagi nazval svoje karatedžucu Godžu. Zakladateľ moderného karate Gičin Funakoši (1867-1955) zmenil čínsky znak kara – čína na čína znak kara – prázdny, čím poukázal na zenový význam „stať sa prázdnym“, teda byť v stave najvyššej pripravenosti, kedy je myseľ oslobodená od sebectva a skazenosti v úsilí vhodne reagovať na hocičo s čím sa môžeme stretnúť. V roku 1934 G. Funakoši oficiálne zmenil význam karate na karatedo, čím získalo rozmer systematizovaných techník a mentálnych postojov vedúcich k zdokonaľovaniu a zvyšovaniu kvality človeka na jeho ceste všestranného rozvoja. Pridaním „do“ a vznikom karatedo sa priblížilo i takým budo ako „kendo“ – cesta meča, „kjudo“ – cesta luku a „džudo“ – jemná cesta. „Do“ znamená cestu – cestu života, ktorou by sme mali prejsť všetci aby sme si uvedomili svoju hlbokú podstatu, teda karatedo ale aj iné budo sú vo svojej podstate cestami, ako sa stať skutočným človekom. Mgr. art. Vieroslav Ondrejička