Cesty naivných umelcov k tvorbe sú rôzne, priamočiare i spletité, spoločná je spontánna potreba výtvarne stvárniť svet okolo seba, svoje predstavy a sny, bez ohľadu na všeobecne uznávané spôsoby umeleckého zobrazenia. Štefan Siváň starší (1906 – 1995) začínal vyrezávaním figúrok do prenosných betlehemov, s ktorými chodil v mladosti vo vianočnom a novoročnom období koledovať po Slovensku, Morave a Sliezsku. Inak celý život prežil v hornooravskej obci Babín, kde postupne vytvoril rozsiahle, námetovo i výrazovo rozmanité, rezbárske dielo. Dnes je považovaný za jedného z najvýznamnejších slovenských insitných sochárov a jeho dielo zarezonovalo aj v európskom kontexte naivného umenia.

     Štefan Siváň bol roľníkom a kolárom, s drevom pracoval už od detstva. Rezbárstvo pre neho znamenalo odpútanie od všedného života v ťažkých podmienkach, radosť, a tiež možnosť zlepšiť si príjem. Aj keď vo svojej tvorbe nadviazal na ľudovú výtvarnú tradíciu, čistotou a autentickosťou neškoleného umeleckého výrazu sa vyčlenil z jej anonymity. Stvárňoval najmä motívy zo svojho bezprostredného okolia, ktoré mu boli blízke a dôverne známe. Intuitívne tvaroval drevenú hmotu a premieňal ju na figúrky pastierov, roľníkov  i zvierat, ktoré postupne rástli do väčších, až monumentálnych rozmerov. Popri pracovných námetoch patrili medzi jeho obľúbené témy materstvo a rodina, oravskú folklórnu tradíciu dopĺňali postavy hudobníkov a zbojníkov – predovšetkým Jánošíka. Štefan Siváň zobrazoval aj náboženské, najmä kristologické a mariánske, scény, v ktorých vychádzal z ikonografie a tvaroslovia ľudového rezbárstva. Pieta je v zbierkach Oravskej galérie zastúpená v niekoľkých variantoch. Možno na nich pozorovať špecifické črty Siváňovho rezbárskeho prejavu –  štylizované blokové formy, naivné priestorové chápanie a zobrazenie anatómie, bezprostrednosť a poetiku vyjadrenia. Osobitosť ich výrazu spočíva aj v precítení námetu a jeho pretlmočení úprimnou vierou jednoduchého človeka.

 Mgr. Dagmar Adamusová