Ľudmila Podjavorinská, vlastným menom Ľudmila Riznerová (26. apríl 1872 Horné Bzince – 2. marec 1951 Nové Mesto nad Váhom), bola prvou ženou na Slovensku, ktorá knižne vydala zbierku básní. Jej básnická prvotina Z vesny života z roku 1895 obsahovala intímnu lyriku o citovom živote mladého dievčaťa, pričom jej melancholické a elegické ladenie spolu s dôrazom na stavy beznádeje, smútku, pochybovania, samoty a opustenosti do istej miery predznamenávali témy a postupy slovenskej básnickej moderny z prelomu 19. a 20. storočia. Z jej prozaických prvotín zaujala poviedka „Ondráš“ (1897), ktorej protagonista pripomína ústrednú postavu Kukučínovej poviedky „Neprebudený“ (1886) Ondráša Machuľu. Keď začal v roku 1898 vychádzať prvý slovenský ženský časopis „Dennica“, postupne sa stala jednou z jeho kmeňových autoriek, v názoroch na ženskú emancipáciu však zastávala skôr tradičné postoje. Opakovane tematizovala problematiku citovosti, vnútorného života ženy a jej rodinného a sociálneho postavenia. Príkladom môže byť novela „Žena“ (1909), ktorá patrí, spolu s novelami „V otroctve“ (1905) a „Blud“ (1906), k vrcholom jej epiky. Vyskúšala si aj žáner veršovanej poviedky „Po bále“ (1903), „Na bále“ (1905) a „Prelud“ (1915). Venovala sa tiež detskej tvorbe, je považovaná za zakladateľku modernej slovenskej literatúry pre deti. Písala detské verše, veršované anekdoty, balady, rozprávky, čitateľsky obľúbené sú jej príbehy so zvieracími hrdinami „Zajko-Bojko“ (1930) a „Čin-Čin“ (1943). Silné humanistické posolstvo má jej novela „Baránok Boží“ (1927, knižne 1932), ktorú osnovala ako sociálno-kresťanskú baladickú prózu o vnútornom svete umelecky nadaného dieťaťa. Hlavnými znakmi jej literárnej tvorby sú úsilie o esteticko-umelecký výraz, emocionálnosť, záujem o sociálne motívy a uplatňovanie psychologických prostriedkov.

 Dana Hučková