V 20. storočí začala ručne vyrábaná modrotlač zaostávať za masovou produkciou textilných fabrík. Napriek tomu bola ešte v polovici 20. storočia na Slovensku činná dvadsiatka vidieckych modrotlačových dielní. Nosenie tradičného odevu bolo vo viacerých oblastiach stále živé, a keďže remeselní modrotlačiari prispôsobovali sortiment svojich výrobkov konkrétnej cieľovej skupine, napriek vyšším cenám dokázali prežiť.
     Až štátny zákaz prevádzkovania živností v 50. rokoch urýchlil zánik modrotlačiarskeho remesla v prirodzenom prostredí. Na druhej strane však modrotlač cez výrobné družstvá, napríklad Kroj, založený v roku 1948 Ústredím ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV) v bratislavskej Petržalke, začína reagovať na súčasnejšie požiadavky doby a z vidieckeho prostredia preniká vo forme bytových doplnkov aj do mestských domácností.
     Tradičné modrotlačové návrhy boli oživované originálnymi návrhmi súdobých výtvarníkov, z ktorých vynikali najmä tí, ktorí pracovali v ÚĽUV-e, pretože v rámci systematickej práce mohli čerpať materiál z terénnych výskumov v tradičnom prostredí. Prelomovými pre súčasnú podobu modrotlače boli 70. roky, keď ÚĽUV nadviazal spoluprácu so Stanislavom Trnkom, potomkom slávnej modrotlačiarskej rodiny z Púchova. Táto spolupráca sa ukázala ako obojstranne obohacujúca – pre výrobcu, že mohol nerušene pokračovať v remeselnej práci, a pre ÚĽUV, že získal majstra, ktorý svojimi bohatými skúsenosťami posúval ďalej aj výtvarníkov. Stanislav Trnka ročne vyprodukoval až 20 000 metrov modrotlače.
     Po roku 1989 sa so zmenou ekonomických podmienok otvoril trh. Pomôcť dnešným výrobcom môže popri ÚĽUV-e, ktorý tento rok slávi 75. výročie vzniku, hádam aj prestížny zápis slovenskej modrotlače do zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO v roku 2018.

Mgr. Tomáš Mikolaj
Ústredie ľudovej umeleckej výroby