V osemdesiatych rokoch 20. storočia marxisticko-leninistický projekt svetlej budúcnosti ľudstva dodýchaval. Ekonomické zaostávanie „tábora mieru a socializmu“ bolo dramatické a aj Gorbačovov pokus o kvadratúru kruhu v podobe demokratizácie totalitného systému bol len utópiou. Reálny socializmus bol udržateľný len tak, ako vznikol a desaťročia existoval: za ostnatým drôtom, na bodákoch a s obuškami. Tie stáli i na začiatku jeho konca v Československu. Keď  policajná brutalita ukončila 17. novembra 1989 – v deň pripomínajúci históriu nacistickej brutality z r. 1939 – pokojný pochod študentov na pražskej Národní třídě, bolo definitívne jasné, že vláda jedinej, komunistickej strany sa končí. Bratislavskí študenti svoju vôľu prejavili už 16. novembra a v priebehu niekoľkých dní bolo jasné, že aj Československo sa vydalo na cestu, ktorou prešla poľská Solidarność i občianski aktivisti vo východnom Nemecku. Státisícové demonštrácie odporu v Prahe, Bratislave a iných mestách i generálny štrajk 27. 11., ktorý dodal silu novo sa formujúcim občianskym hnutiam, akými bolo Občanské fórum a Verejnosť proti násiliu, viedli k zrušeniu ústavne zakotvenej vedúcej úlohy komunistickej strany parlamentom. Prezidentom republiky sa stal disident Václav Havel a v júni 1990 sa po dlhých desaťročiach diktatúry konali slobodné voľby. K  tomu zneli hlasy roky umlčaných spevákov Karla Kryla a Marty Kubišovej... a pred našou vlasťou sa otvoril svet.

Dr. Peter Osuský