Krakľa belasá... Kto si dnes spomenie na blankytnemodrého vtáka s gaštanovohnedým chrbtom? Už v prastarom epose sa Gilgameš bránil zvádzaniu božskou Ištar – poznal osud jej bývalých milencov vrátane pestrej krakle, ktorú zrazila z oblohy a zlámala jej krídla. V slovenskom prostredí je motív krakle, symbolizujúcej miznúcu mladosť, zasadený do príbehu dospievajúceho Jerguša Lapina.
Krakľa belasá, veľká asi ako hrdlička, je v Európe jediným zástupcom svojho rodu. Verná podmienkam afrických lesnatých saván, kde žije väčšina jej príbuzných druhov, uprednostňuje oblasti so suchými a teplými letami. Je typickým vtákom otvorenej krajiny lúk, pasienkov a polí s riedkymi lesíkmi, stromoradiami a skupinkami starých stromov. Z vyvýšeného posedu – suchého konára, elektrovodu či stohu obilia – loví veľký hmyz a drobné stavovce. Hniezdi v dutinách stromov aj ľudských stavieb, puklinách skál i v norách v zemi. Zimuje najmä vo východnej a južnej Afrike. Páry sú svojmu hniezdisku veľmi verné a mnohé sa každoročne vracajú hniezdiť vždy do tej istej dutiny. Od 50. rokov 20. storočia bolo vo veľkej časti Európy vrátane Slovenska zaznamenané rýchle miznutie kraklí. Posledný pár na Slovensku vyhniezdil v roku 2010 pri Komárne. Príčinami bolo prenasledovanie, úbytok potravy, ale najmä likvidovanie starých stromov s dutinami a intenzívne veľkoplošné poľnohospodárstvo.
Skúsenosti z viacerých krajín Európy ukazujú, že vykladanie búdok a uvážená starostlivosť o stromy v otvorenej krajine môže viesť k návratu tohto nádherného vtáka aj do oblastí, odkiaľ vymizol. Pravidlá hry o návrat krakle na Slovensko sú známe. Najväčšiu šancu prispieť k tomu, aby májovú oblohu rovín a kotlín Slovenska opäť oživili dych vyrážajúce strmhlavé lety tokajúcich kraklích samčekov, držia v rukách naši poľnohospodári.

Miroslav Bohuš