Karol Ondreička je po M. Benkovi a popri M.A. Bazovskom a J. Alexym predstaviteľom umeleckej generácie, ktorá sa usilovala o spojenie zásad moderného umenia s osobitým slovenským výrazom. Narodil sa v roku 1898 v Dubnici nad Váhom, v r. 1927 vyštudoval odbor dekoratívnej maľby na Umeleckopriemyselnej škole v Prahe. Po štúdiách pôsobil ako profesor kreslenia na viacerých stredných školách, od roku 1936 sa zamestnal v Štátnom ústave pre zveľaďovanie živností v Martine, neskôr sa stal vedúcim oddelenia ľudovej a umeleckej výroby. Od roku 1932 pravidelne ilustroval knihy vydavateľstva Matice slovenskej a takisto legendárny detský časopis Slniečko. Po utlmení aktivít Matice slovenskej sa v r. 1951 presťahoval do Bratislavy, od roku 1953 pôsobil ako učiteľ, od roku 1954 ako docent kreslenia a maľovania na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave.
K. Ondreička predovšetkým vo svojom vrcholnom období (1930 – 1935) sa podobne ako jeho súputníci inšpiroval tradičným spôsobom života v horských oblastiach Slovenska. V jeho tvorbe však nenájdeme len heroizujúce obrazy namáhavej práce v drsnej, ale krásnej prírode, ani obrazy výrazných až symbolických ľudských typov a jánošíkovských hrdinov, ale často aj reálne obrazy ľudí na cestách, putujúcich za nejakým účelom, za prácou, alebo s výsledkami práce, kráčajúcich v sprievodoch, procesiách. Okrem toho vniesol do nášho maliarstva témy, ktoré v ňom predtým neboli a ktoré sa vyskytovali skôr v literatúre alebo vo fotografii − smútočné zhromaždenia, dušičkové výjavy, problém vysťahovalectva, práce na železnici. Popri tradičných drevorubačoch a zbojníkoch sa objavovali aj dovtedy nestvárnené postavy z hôr – pytliaci, trampi, horolezci.
Ako jediný z významnejších moderných umelcov pravidelne zobrazoval Madonu s dieťaťom. Pokúšal sa o moderný a zároveň slovenský, o kresťanský ale zároveň aj sociálne ukotvený obraz Madony −  matky. Uplatnil pritom svoje ilustrátorské záujmy a skúsenosti, hlavnú tému často obohatil nielen o typické postavy ľudí v slovenských horách, ale aj o zvieratá a rozprávkové bytosti. Trpiaci Kristus ako „mužský“ náprotivok Madony sa objavoval v jeho vtedajších prácach tiež, avšak oveľa zriedkavejšie. V sérii Kristových hláv z roku 1940 sa vykryštalizoval pozoruhodný nordický typ Spasiteľa s plavými vlasmi a modrými očami. Autor sa sústredil na jeho tvár − vznikli tak imaginárne portréty bolestného Krista s výraznou, až naturalistickou tŕňovou korunou.
Popri ilustráciách sa autor príležitostne venoval aj grafickej tvorbe. V polovici 30-rokov vznikla aj séria drevorytov, medzi nimi aj kompozícia Pod krížom. Zobrazuje obľúbený námet vtedajšieho výtvarného umenia, ale aj fotografie – tri dedinčanky s nošami a veľkými šatkami sa v zbožnej úcte sústredia okolo prícestného kríža. Stranou stojí očividne nezúčastnene muž, opierajúci sa o valašku. Obvyklý výjav tak nadobúda iný zmysel.

Aurel Hrabušický

Známky sú obohatené vôňou eukalyptu.