Alojz Stróbl bol „posledným rytierom romantizmu“ a najväčším uhorským sochárom obdobia okolo roku 1900. Narodil sa na Liptove, na samote pri Kráľovej Lehote. Študoval vo Viedni na Umeleckopriemyselnej škole a od roku 1876 na Akadémii výtvarných umení. V lete chodil do kaštieľa v Diviakoch, kde jeho otec robil správcu. Súsošie Materinská láska mu otvorilo dvere do triedy Caspara von Zumbuscha, autora známych pomníkov na Ringstraße. S podporou cisára Františka Jozefa I. sa v roku 1881 usadil v Budapešti. Zaujal sochami hudobných velikánov pre budovu opery. V roku 1885 ho menovali za profesora sochárstva, o dva roky za riaditeľa sochárskej školy. Do jej areálu naznášal staré sochy a repliky slávnych diel. Usporadúval povestné záhradné slávnosti, v zime so študentmi robil sochy zo snehu. V roku 1895 sa oženil s mladou Alojziou Kratochvílovou, dcérou nevlastného brata, a mal s ňou tri deti.
V roku 1893 odkúpil rodný dom a pretvoril ho na sídlo v duchu čias Mateja Korvína. Dal tam aj sochu matky, ocenenú na Svetovej výstave v Paríži 1900, či sochu Raneného diviaka z roku 1902. Organizoval veľké poľovačky. K Stróblovi zavítal bulharský cár, aj cisár, ktorý sa zúčastňoval odhaľovaní jeho sôch na Budínskom hrade Fontány kráľa Mateja (1904) a Pomníka kráľa Štefana (1906). Gróf Ľudovít Károlyi, celoživotne oddaný rozvoju lesníctva, si v roku 1905 objednal u Stróbla bronzovú sochu Zhasínajúci jeleň a umiestnil ju do parku svojho kaštieľa v Stupave, dnes je v parku kaštieľa v Topoľčiankach.
Stróbl získal v roku 1913 od cisára titul šľachtica de Liptó Ujvár. Po I. svetovej vojne žil striedavo v Budapešti a Kráľovej Lehote. Súpis jeho diel zahŕňa 623 námetovo a štýlovo rôznorodých prác, ktoré sú vo viacerých krajinách sveta.

Marta Herucová