Ľudovít Fulla (1902 – 1980) patrí bezpochyby k najosobitejším zjavom slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Zvláštnym spôsobom spojil v svojej tvorbe postupy inšpirované avantgardným maliarstvom, ľudovým umením, detským prejavom, ikonami a stredovekým umením. Výsledkom bol originálny výtvarný jazyk, ktorý sa vyznačoval syntézou racionálnej, konštruktívnej stavebnosti tvaru so žiarivou, emocionálnou farebnosťou. Jedným z dôležitých, priam životodarných prameňov jeho tvorby bolo ľudové umenie, ktoré jeden z umeleckých kritikov označil za „Fullovu materčinu“. Poznal ho z domova, z Oravy a Liptova, zážitky a spomienky na tento kraj a prejavy ľudovej tvorby ho sprevádzali po celý život: či to boli maľby na skle, drevené sošky...