Dominik Tatarka (14. 3. 1913 – 10. 5. 1989) patrí ako prozaik a autor výtvarných, kultúrnych a spoločenských esejí k najvýznamnejším predstaviteľom slovenskej kultúry 20. storočia. Jeho prvú zbierku noviel V úzkosti hľadania (1942) charakterizuje chvejivý pocit existenciálnej úzkosti z tragického ľudského údelu. Novela Panna zázračnica (1944) je Tatarkovou rozlúčkou s radostným obrazoborectvom mladosti, román Farská republika (1948) príbehom individuálneho zápasu za uchovanie ľudskosti v neľudskej vojne.
Začiatkom päťdesiatych rokov stotožnil Tatarka ranoromantickú predstavu spoločenstva družnosti s komunistickým režimom (Družné letá 1954, Radostník 1954). Onedlho však  v grotesknom texte Démon súhlasu (1963) ukázal zhubnosť tejto ilúzie. V novelách Rozhovory bez konca (1959) a Prútené kreslá (1963) sa vrátil k existenciálnym otázkam ľudského bytia. V súboroch esejí Proti démonom (1968) a Kultúra ako obcovanie (1996) sformuloval svoju koncepciu kultúry.
Po roku 1968 písal Tatarka autobiografické texty. Spájal v nich útržky denných zážitkov, nálad, listy, meditácie, reflexie. Vyšli po častiach v samizdate a v exile ako Listy do večnosti (1988), Sám proti noci (1984), Písačky (1984), súborne ako trilógia pod názvom Písačky (1998). V roku 1988 vyšli aj Navrávačky ako monologizované spracovanie nahrávok Tatarkových rozhovorov. Tieto texty tvoria autobiografickú os jeho samizdatového písania po tom, keď  ho režim pripravil o verejnú existenciu.
      Základom Tatarkovho imaginárneho múzea modernej kultúry, založeného na antickej a kresťanskej tradícii a národnom mýte uctievania, sa stal slobodný jednotlivec, svojprávny občan a suverénny štát. Predstavu Obce božej preniesol Tatarka po okupácii v roku 1968 na malé spoločenstvo československého disentu, na stýkanie a potýkanie, založené na úžase zo ženského, telesne erotického vzťahu a mužského priateľstva a solidarity.
Žitým konceptom slobodného človeka a vyústením umeleckej tvorby ako príbehu životnej existencie ostáva Dominik Tatarka v slovenskej kultúre výnimočným autorom intenzity osudových, tragických a melancholických okamihov ľudského bytia.
                                                                                                                                                                 
                                                                                                                                                             PhDr. Peter Zajac, DrSc.