Orava, nevyspytateľná rieka, prinášala v minulosti obyvateľom pod sútokom Bielej a Čiernej Oravy okrem úžitku aj veľa utrpenia. Archívne záznamy sú toho dôkazom. Najstrašnejšou bola povodeň z roku 1813, spomínaná tiež ako „Palackého veľká voda“. Opakované záplavy podnietili prvé ideové návrhy, ako zmierniť silu Bielej a Čiernej Oravy, už v r. 1830, neskôr v r. 1842, 1870, 1918, 1923 a 1933, vždy po povodniach. Archívne záznamy dokazujú, že prvé merania a výskumné aktivity sa tu uskutočnili už v r. 1871. Štúdie uvažovali s výstavbou rôznych typov priehrad s nádržou až do 850 mil. m3. V archívoch Štátnej správy v Ústí nad Oravou sa zo začiatku 20. storočia zachovalo 9 alternatív konštrukčného riešenia priehrady. Niektoré z nich sa zrodili až počas výstavby, po roku 1941. Keď sa pristúpilo k realizácii betónovej gravitačnej priehrady, vznikali neistoty o správnosti tohto rozhodnutia. Oravská priehrada bola v tom čase prvou veľkou vodnou stavbou v Československu stavanou v takýchto zložitých geologických pomeroch. Tektonické poruchy, agresívne podzemné vody, veľká stlačiteľnosť hornín skomplikovali už aj tak ťažké podmienky výstavby. Z Oravskej priehrady sa stal problém nielen celoštátneho, ale aj európskeho rozsahu. Na stavbu boli pozvaní znalci zo Švajčiarska, Nemecka a Poľska. Nakoniec spomínané problémy vyústili do originálneho riešenia priehrady tak, ako ju poznáme dnes. Je to betónová gravitačná priehrada, vyľahčená, s predloženými horizontálnymi blokmi, ktoré sú prekryté hlineným tesniacim kobercom, a s injekčnou clonou v podloží (Dr. Jiroušek a kol., 1949). V oblasti priehradného staviteľstva predstavuje Oravská priehrada nielen jedinečné riešenie, zaručujúce bezpečnosť pred povodňami, ale aj vzácnu technickú originalitu európskeho významu.
                                                                                                                                                                        Prof. Ing. Emília Bednárová, PhD.