Chov oviec patril oddávna k základným zložkám poľnohospodárskej výroby na Slovensku. Ovca bola známa už pravekým obyvateľom a poskytovala mäso, vlnu, mlieko i kožu. Od ranného stredoveku sa zachovali písomné doklady o chove oviec, ktorého význam výrazne vzrástol v horských oblastiach po valaskej kolonizácii v 14. – 17. storočí. Ovčiarstvo sa v mnohých regiónoch stalo hlavným zdrojom obživy a ovplyvnilo spôsob života i tradičnú kultúru obyvateľstva.

     Salašníctvo predstavovalo osobitný systém horského chovu oviec typický pre oblasť Karpát. Preniklo sem z Balkánskeho polostrova a bolo prispôsobené miestnym prírodným a hospodárskym podmienkam. Ovce sa pásli na vyššie položených, dovtedy nevyužívaných pasienkoch. Chov bol zameraný najmä na spracovanie ovčieho mlieka a výrobu bryndze, oštiepka, parenice a žinčice, čo dokladá aj osobitná odborná terminológia. Ovce zostávali na pasienkoch od Juraja do jesene, čo si vyžadovalo výstavbu salašov a pastierskych stavieb.

     Na salaši pôsobili viaceré ovčiarske funkcie. Bača ako hlavný zodpovedný ovčiar riadil chod salaša, no dôležitú úlohu mali aj starší ovčiari, valasi, pastieri nedojných oviec a pomocníci – chlapci pripravujúci sa na ovčiarske povolanie. Práca pastierov bola fyzicky náročná a vyžadovala skúsenosti, disciplínu i spoluprácu. Dlhodobý pobyt v prírode formoval ich osobnosť – dobre poznali prírodu, vedeli predpovedať počasie, využívali liečivé rastliny a svoje znalosti si odovzdávali z generácie na generáciu. Salašníctvo zanechalo trvalú stopu v tradičnej ľudovej kultúre, ktorá sa odráža v piesňach, zvykoch a pastierskom rezbárskom umení. 

     Námetom výtvarných návrhov emisie Veľká noc 2026: Tradičné ovčiarstvo a salašníctvo sú práce ľudového rezbára Eduarda Gregora, ktorý sa vo svojej tvorbe venoval pastierskej tematike a vytváral predmety i motívy spojené so životom na salaši.

                                                                                                                                       Mgr. Jana Koltonová