V časopise MITTHEILUNGEN DER KAISERLICH-KÖNIGLICHEN GEOGRAPHISCHEN GESELLSCHAFT (Správy Cisársko-kráľovskej geografickej spoločnosti) z roku 1861 sa v jednej jeho časti uvádza: „3. mája 1823 išiel prvý expresný voz z Viedne do Brna, druhý zdolal 29. júla 1823, na všeobecné počudovanie, za 36 hodín cestu z Viedne do Prahy, 1. októbra toho istého roku bola otvorená trasa do Bratislavy...“ Citovaná pasáž dokumentu pripomína významnú reformu vo vozovej poštovej doprave, ktorá sa v habsburskej monarchii uskutočnila v roku 1823. Týkala sa aj dopravy cestujúcich a poštových zásielok medzi Bratislavou a Viedňou. 

     Tak ako v celej Európe, aj v habsburskej monarchii nastal začiatkom 19. storočia rozvoj hospodárstva vyvolaný priemyselnou revolúciou. To malo vplyv na rast dopravy ľudí,  tovarov aj poštových zásielok. Napriek intenzívnej výstavbe ciest so spevneným a odvodneným povrchom však bolo cestovanie vozmi pravidelných spojov stále pomalé, a tak nevyhnutne nastal čas osobnú poštovú dopravu zrýchliť. Jej reformou bol poverený nový riaditeľ správy poštových vozov Maximilián Ottenfeld. Výsledkom jeho snaženia bolo zavedenie tzv. poštových rýchlovozov (nem. eilpostwagen). Konštrukčne veľmi dobre zostrojené vozy disponovali eliptickými kočiarovými perami a boli ťahané väčšinou štyrmi alebo šiestimi koňmi. Takto vybavený voz vedel vyvinúť na tie časy mimoriadnu rýchlosť až 12 kilometrov za hodinu. Prvá skúšobná jazda poštového rýchlovoza sa uskutočnila 3. mája 1823 na trati Viedeň – Brno. Vzdialenosť 19 poštových míľ (cca 144 km) prešiel za 14 hodín. Kompetentné orgány vyhodnotili pokus ako úspešný, a preto ešte v tom istom roku začali tieto vozy premávať aj na trati Viedeň – Praha a tiež na linke Viedeň – Bratislava, kde jazda trvala okolo 6 hodín.

     Úspech Ottenfeldovej reformy spočíval predovšetkým v odstránení dlhých zastávok na staniciach, v neprerušovaných nočných jazdách, ktoré si Ottenfeld presadil aj napriek počiatočnému odporu nadriadených a v neposlednom rade aj v pravidelnej a pohodlnej  jazde dobre odpruženými vozmi.

Mgr. Leo Lichvár