Aleš Votava bol jedným z posledných, ale aj najvýraznejších žiakov Ladislava Vychodila, zakladateľa bratislavskej scénografickej školy. Jeho vedenie, ale najmä vplyv akčnej scénografie predchádzajúcej generácie autorov, sa vo Votavovej tvorbe prejavili špecifickým spôsobom a určili jeho jedinečný výtvarný rukopis. Vysokú školu múzických umení ukončil Votava v polovici osemdesiatych rokov, kedy sa menila paradigma klasickej scénografie tvorenej z pevných materiálov, ale aj akčná scénografia a dekonštrukcia na divadelných scénach už dosiahla svoje limity. Votava považoval za základ pre svoju tvorbu čiernu farbu a podobne ako Vychodil pokladal neutrálnu farebnosť scény za kľúčovú. Farebnosť, vytváraná najmä svetlom a hrou s tieňom, odrazom či priesvitnosťou materiálu, bola princípom akcie v jeho scénografii. Bol označovaný aj za zjav či priam renesančného umelca, ktorý svojou univerzálnosťou a schopnosťou tvoril v rôznych podmienkach a maximálne využíval dostupné materiály. Venoval sa aj grafickému dizajnu, voľnej umeleckej tvorbe či umeleckému šperku. Významná je aj jeho účasť na pražskom happeningu Koniec násilia, ktorý 26.11.1989 na Letenskej pláni zorganizovali študenti pražských univerzít DAMU, UMPRUM, AVU a zamestnanci pražských divadiel. Pri tvorbe si vždy všetko do najmenšieho detailu rozkreslil a popísal, aby dokázal odhadnúť limity možného, hoci ich aj tak vždy tlačil až na úplnú hranicu uskutočniteľnosti. Jeho výtvarné riešenia boli zväčša jednoduché, no veľmi efektné, príkladom čoho je aj emisia poštovej známky, ktorá znázorňuje skice masiek, maketu scény a kostýmové návrhy k inscenácii Orfeus a Eurydika (Ch. W. Gluck, 1991) zo zbierok Slovenskej národnej galérie. Sám o nej rád hovoril, že výsledkom trojmesačného hľadania koncepcie bol nakoniec len jeden trojuholník. 

Zuzana Koblišková