Za zachovanie množstva motívov tradičných ľudových rozprávok a povestí vďačíme folklórnym zberom príslušníkov štúrovskej generácie. Ako prvý publikoval ich výber Ján Francisci-Rimavský v knihe Slovenskje povesťi v roku 1845. Ľudové povesti a rozprávky mali v predstavách romantických zberateľov 19. storočia niesť črty konkrétneho „národného ducha“. Rozprávkam štúrovci síce upierali historickú faktografickú hodnotu, no nachádzali v nich vieru v budúcnosť slovenského národa. A práve vo víťaziacom Lomidrevovi videl Francisci „... zidealizované indivíduum Slovenska“.

     Vedecké výskumy poukazujú na typickú vlastnosť folklóru, ktorou je medzinárodné šírenie motívov. Aj  Lomidrevo predstavuje slovenskú verziu príbehov o putujúcich hrdinoch obdarených bohmi alebo inými nadprirodzenými bytosťami nadľudskou fyzickou silou, čím pripomína známe staroveké príbehy o Herkulovi alebo Samsonovi. Postava Lomidreva, zachytená v slovenskom jazykovom prostredí Jánom Franciscim, Pavlom Dobšinským a ďalšími zberateľmi 19. storočia, sa objavuje v typickej rozprávkovej ríši princezien a drakov so šťastným koncom – chudobný, šikovný a čestný Lomidrevo s priateľmi sa stanú kráľmi. Lomidrevo reprezentuje slovenský kontext  stereotypu horala/pastiera putujúceho slovenskými dedinami a v ruke zvierajúceho valašku a budzogáň. 

     Jeho fyzická sila je vysvetlená dlhým dojčením (17 rokov). Pavol Dobšinský pridal k tomuto motívu nasledujúcu poznámku: „O tomto nadájaní musím podotknúť, že na Muránskej doline a inde v Gemeri doposiaľ o Hroncoch, t. j. o mocných zachovalých obyvateľoch hornatých krajov Hrona, pod Kráľovou hoľou, tá domienka platí, že u nich matky ešte i vyrastených chlapcov nadájajú... A o hodnom mocnom chlapovi k označeniu jeho sily sa povedá: ‚Ten za tri roky mater cical.‘ “  

Mgr. Zuzana Panczová, PhD.