Pridať do obľúbených

Na sklade 24 ks

UMENIE: Ernest Zmeták (1919 – 2004) Číslo emisie
699
Dátum vydania
18.10.2019
Nomin. hodnota
2.20 €
Predajná cena
2.20 €

Pozícia Ernesta Zmetáka v slovenskom výtvarnom umení je zvláštna – svedčia o tom aj epitetá, spojené s jeho osobnosťou: „osamelý bežec slovenskej moderny“, „posledný klasik“ a podobne. Súvisí to aj s jeho pôvodom – narodil sa v Nových Zámkoch, na slovensko-maďarskom jazykovom rozhraní. Maliarstvo chcel študovať v Prahe, ale po zabratí južného Slovenska Maďarskom roku 1938 nakoniec študoval v Budapešti. Po skončení štúdia roku 1943 sa však vrátil na Slovensko a snažil sa uplatniť v odbore, ktorý vyštudoval – v monumentálnom maliarstve. Okrem knižných ilustrácií vytvoril viacero mozaík vo verejných priestoroch. Iba krátko pôsobil ako pedagóg na novozaloženej VŠVU v Bratislave a už v roku 1952 bol spolu s Ľudovítom Fullom donútený školu opustiť. Neskôr sa venoval len vlastnej výtvarnej práci a zbieraniu umeleckých diel.
Zmeták bol predovšetkým maliarom a grafikom, ale jeho prístup k stvárneniu reality obsahoval niečo sochárske až architektonické – v jeho dielach sa dajú zreteľne rozpoznať skladobné prvky, z ktorých vystaval, a zároveň priam sochársky vymodeloval predmet zobrazenia. A predsa jeho krajiny, portréty a zátišia – v podstate klasické maliarske žánre – zďaleka nie sú iba vecným záznamom skutočnosti. V jeho dielach, a osobitne v grafikách sa prejavuje výrazný osobnostný rys – istý druh nespútanosti, barbarstva alebo neoprimitivizmu, ktorý býva často spájaný s počiatkami moderného umenia, zvlášť expresionizmu. Toto zvláštne spojenie starostlivo budovanej konštrukcie a nespútaného, drsného výtvarného prejavu sa výrazne prejavilo v sérii Zmetákových drevorezov z druhej polovice štyridsiatych rokov, ktoré spracúvajú námety zo slovenských ľudových balád (Pásol Janík dva voly). Autor v nich príznačne spája protichodné tradície – starobylé jarmočné a náboženské tlače s grafickým odkazom nemeckých expresionistov, aby náležite vystihol ducha ľudovej slovesnosti.
Početná séria Zmetákových autoportrétov v modernom slovenskom maliarstve nemá obdobu – iba ak vezmeme do úvahy autoportréty Milana Laluhu – to však boli väčšinou kresby. Ernest Zmeták pristupuje k sebe samému vecne a zdanlivo neosobne, tak ako k akémukoľvek inému námetu. Na rozdiel od záznamu napr. krajiny si však dovolí uplatniť isté inscenačné prvky, ktoré výstižne dotvárajú autorský zámer: v Autoportréte s papierovou čapicou (1961) sa opäť prejavuje špecifický maliarsko-sochársky prístup k námetu. Zmeták sám seba stvárňuje prísne frontálne, ako sochársku bustu vo farbách. Jediným, zato výrazným doplnkom je papierová čapica, ktorú používajú maliari (natierači) pri práci. Autor si ju však nasadil ako trojrohý napoleonský klobúk, a tak výsledný autoportrét pôsobí vodcovsky, monumentálne a zároveň vyznieva sebaironicky, ako paródia maliarstva.

Aurel Hrabušický

Zobraziť menej

Podobné produkty

  • Stránka z 19
  • Stránka z 19
Pripojte sa k nám na facebooku