Národná prírodná rezervácia Manínska tiesňava bola vyhlásená v roku 1967 s výmerou 117,63 ha. Nachádza sa medzi výraznými vrcholmi Veľkého (890 m) a Malého Manína (812 m), ktoré kedysi tvorili súvislý vápencový hrebeň. Manínsky potok po rozrezaní mäkkých slienitých hornín dosiahol skalný podklad tvrdých a odolných vápencových hornín a hĺbil dolinu aj v nich, čo mu uľahčovali pukliny v horninách. Vznikla tak úzka tiesňava so strmými skalnými stenami. Výškový rozdiel medzi dnom tiesňavy a vrcholom Veľkého Manína je takmer 400 metrov. Vírivým pohybom väčších úlomkov uviaznutých v potoku v priehlbinách najužších častí tiesňavy dochádzalo k obrusovaniu skalných stien, čím vznikali oblé výklenky – „obrie hrnce“.
Manínska tiesňava je necelý kilometer dlhá a na niektorých miestach široká len niekoľko málo metrov. Najužšie miesto tiesňavy bolo v minulosti pre vozy neprejazdné. Furmani museli pred ním tovar vyložiť, vozy rozobrať, všetko preniesť a potom vozy opäť poskladali. Tento stav trval až do roku 1933, kedy bola v najužšom mieste odstrelená časť brala a cez tiesňavu bola vybudovaná spevnená cesta. A tak je Manínska tiesňava najužšou tiesňavou na Slovensku, cez ktorú je vybudovaná asfaltová cesta.
V tiesňave sú pestré mikroklimatické podmienky – na výslnných stanovištiach skalných stien rastú teplomilné druhy a vo vlhkých tienistých miestach zasa horské chladnomilnejšie druhy. Svojimi kvetmi tu upútajú pozornosť napríklad poniklec prostredný, astra alpínska, prvosienka holá.
Steny Manínskej tiesňavy sú jedným z najlepších skalolezeckých terénov na Slovensku. Horolezecká činnosť je tu však usmerňovaná podľa výnimky vydanej orgánom ochrany prírody a krajiny.
Východné pokračovanie Manínskej tiesňavy tvorí prírodná rezervácia Kostelecká tiesňava. Vznikla taktiež epigenetickým zárezom Manínskeho potoka do vápencového bradla Drieňovka (639 m). Cez obe tiesňavy vedie aj náučný chodník, ktorý cez PP Bosmany pokračuje na vrchol Veľkého Manína a poskytuje výhľady na okolitú krajinu.

Peter Pajger